Vojna není kojná

Milan Lasica

Povinná vojenská služba populárního dua S+S

V šesťdesiatom druhom sme so Satinským dostali možnosť „odkrútiť si“ vojenskú prezenčnú službu vo Vojenskom umeleckom súbore. Bola to výhodná ponuka, pretože sme mali pred sebou dva roky vojenčiny, takže Julo S. kvôli tomu dokonca prerušil štúdium divadelnej dramaturgie, ktoré už potom nikdy nedokončil. Boli sme vo Vojenskom súbore jeden a pol roka, potom nás prevelil do útvaru, pretože J.S. vyhlásil celosúborový poplach ako prvoaprílový žart. Okrem toho sme tam naštudovali náš vlastný program Poprava sa nekoná a vojenské orgány nás obvinili zo zošmiešňovania socialistickej armády. Do útvaru sme išli každý zvlášť, aby sme nemohli spolu rozkladať armádu.
Prišiel som do Trebišova a tam nevedeli čo so mnou. Mal som pred sebou už iba pár mesiacov vojny a dovtedy som nedržal ani zbraň v ruke. Stál som bezradne na chodbe kasárne niekoľko hodín, keď sa zrazu objavil nejaký staršina a keď ma uvidel vykríkol “Lasica, vás som videl v televízii!“. Potešil som sa že ma spoznal a že pravdepodobne budem mať nejakú protekciu. Prisvedčil som „áno, vystupoval som párkrát v televízii“. Staršina pokračoval „nemohli by ste sa mi pozrieť na televízor, uteká mi obraz“.  To bola krízová situácia. Bolo mi jasné, že je márne vysvetľovať mu, že ak ma videl v televízii ešte to neznamená, že viem opraviť televízor. Tak som súhlasil a išiel som k nemu domov. Našťastie mal televízor Lotos, taký som mal aj ja doma. Vtedy existovala tzv.izbová anténa, ktorú, ak ste chceli manipulovať s kvalitou obrazu, bolo treba trieť kúskom staniolu. Tak sme chodili s anténou po izbe, ja som používal staniol a nakoniec sa stalo to, čo som vôbec nečakal. Obraz naskočil. Bohužiaľ na obrazovke, bolo to cez deď, objavil sa monoskop. Staršina sa pozrel na televízor a opýtal sa „ a nemôžte zariadiť, aby niečo vysielali?“ To som už nedokázal, takže z protekcie nebolo nič.
Julo nastúpil do Michaloviec, mal na starosti útvarové svine, presnejšie povedané staral sa o ošípané, ktoré útvar vlastnil , z času na čas ich vozil na bitúnok a mal z toho pocity clivoty, niekedy až žiaľu. Vzdychal „koľko je tu svíň a akurát tie najsympatickejšie likvidujú“. Raz ho jeho veliteľ útvaru zavolal do kancelárie, v ruke držal Julovu vojenskú knižku a povedal „Satinský, v rubrike znalosť cudzích jazykov tu máte, že viete po nemecky, čiastočne po cigánsky a sem-tam po mongolsky, je to pravda?“ Julo povedal že na vysokej škole mali krúžok mongoloidov a tam niečo pochytil. Veliteľ sa tváril nedôverčivo „tak teda povedzte niečo po mongolsky“. Julo neváhal „ďong fung miau enden plugs“. „Čo to znamená“, opýtal sa veliteľ. „Proletári všetkých krajín spojte sa!“ povedal Julo a zasalutoval. On potom mal protekciu.